• Increase font size
  • Decrease font size
  • Default font size
  • default color
  • red color
  • green color
Len pre členov

Obec Čerhov

Nedeľa
Sep 15th
Úvod arrow O obci arrow Zo spomienok arrow Príbehy arrow Zber kukurice - ďalší z príbehov ...
Zber kukurice - ďalší z príbehov ...
„Heleeeen! Ucekaj na zahradu, bo šicky už tam!“ Skričala som cez plot do susedy, keď som cez okno videla, že sa nám na záhrade zbiehajú ľudia. „Čekaj, už ľen vežnem fľašku!“ Skríkol späť hlas, ktorý som hneď spoznala a v tej chvíli som vedela, že bude veselo. Počkala som teda susedu Helenu a spoločne sme vykročili v starých zásterách s našitými vreckami smerom na záhradu. Tu nás už ako každý rok v tomto čase okrem dobrovoľníkov z okolitého susedstva čakala vysoká a suchá kukurica, s ktorou sa pohrával jemný vetrík.

„Dzce sce buľi tak dluho? Gazdiny sce a prišli sce posledne,“ ozval sa ako prvý Gejza, ktorý musel vždy všetko okomentovať. „Mušela som vycahovac fľašku zo studni, bo še chladzila. Co ši še neznal azda dočekac?“ Odpovedala mu Helena a hneď do pohárika naliala domácu slivovicu. Každý dostal po „koštovke“ a išlo sa robiť. Kukurice sa nám každý rok urodilo veľa. Do teraz neviem, či to bolo tým, že máme dobrú pôdu alebo tým, že sme ju počas roka okopávali a či preto, že nám ju Boh požehnal...no na jej nedostatok sme sa nikdy nemohli sťažovať. Zoradili sme sa najprv ženy do radu a začali olamovať „čutky“ kukurice. Kládli sme ju do záster alebo do vedier, či vriec. Za nami šli chlapi, ktorí ju motykami rúbali a kládli na kopy. „Hej Helen, chlopom pomaľučky dochádzajú sily a aj mne dajak dre hardlo.“ Ozvalo sa zozadu a ja som vedela, že reč je o domácej slivovici. Zasmiala som sa a bucla do Heleny, ktorá sa tvárila, že nič nepočula. Zobrala teda fľašu a ponalievala každému, kto potreboval doplniť sily. Medzi tým sa táto prestávka predĺžila, pretože aj fajčiari potrebovali doplniť dávku nikotínu.

Približne v polovici roboty gazdyňa, u ktorej sa robilo prichystala niečo na jedenie. Väčšinou to boli len také rýchlovky, pretože na varenie nebolo času. Každý teda dostal chleba a „šmaľec“, zavárané uhorky alebo cibuľu, v niektorých rodinách sa po zabíjačke núkala slanina alebo škvarky. Keď sa doobedovalo, znova bolo zvykom naliať po poháriku („žeby nešedlo na žaludok“) a opäť sa išlo pracovať. Keď sa kukurica olámala a prúbala, „čutky“ sa nanosili do domu, kde bola vpred pripravená jedna miestnosť, kde už väčšinou ostávali iba ženy. Nasledovalo totiž čistenie kukurice, čo bola robota určená skôr pre ženy (teda aspoň my sme boli takto od malička naučené).

Posadali sme si do izby, kde boli prichystané „vajlingy“, misky, vedrá a vrecia a čistilo sa. „Čuľi sce, že Julka, co byva vedľa Hanči ma novoho frajira zos Toroni?“ Ozvala sa jedna. „Nehutor šaľene a ktorý to?“ Aj debaty takého to typu sa viedli hlavne medzi mladými dievčatami. Keď sa prebrali všetky klebety, ktoré sa šírili tak, že by jeden neveril, skríkla najstaršia spomedzi nás: „Dzivčata, keď vás tak gamby šverbia, že birujece pľetkovac, ta sebe račej zašpivajme.“ Táto reč sa mne osobne veľmi páčila. Spievanie bolo veľmi veselé a dodávalo všetkým žienkam energiu, dokonca aj staršie ženy pod stolom podupkávali nohami do rytmu, v akom bola pesnička. Aj keď sme už boli unavené a boleli nás ešte aj vlasy na hlave, pri zábave, ktorú sme si dokázali pri spievaní vyrobiť, by sa nejedna z nás pustila možno aj do tanca. „No a tota, co perša najdze červenú kukuricu, može pojsc spac, ostatne tu budzeme robic dovtedy, kym šicku kukuricu nedočiscime“ povedala opäť najstaršia z nás, pred ktorou sme mali rešpekt a museli sme ju poslúchať.

Od tej chvíle sme zbystrili a pracovali intenzívnejšie na tom, aby sme našli kukuricu, ktorá bola sfarbená do červena. Keď sa všetky známe pesničky prespievali a nastalo strašidelné ticho, všetky zrazu podskočili a upreli pohľad na okná, spoza ktorých sa ozval strašný buchot. Aj keď nás tam bolo asi dvanásť a najstaršia mala okolo 70 rokov, báli sme sa vyjsť vonku, pretože sme nevedeli, čo spôsobilo taký rachot. Všetky sme stŕpli strachom, keď tu zrazu otvorili sa dvere (ženy zhíkli), v ktorých stál opitý Gejza a bľabotal čosi o tom, že vstúpil do plechového lavóra, ktorý sa mu priplietol pod nohy. „Ty hovädo jedno, dze ši še tak striskal? Šak šmaty cale brudne, hiiiiiiiiiiiiiiii a tota dzira na koľene, mam ja stobu neščesce...“ nariekala Helena, za ktorou sa ozývalo chichotanie všetkých ostatných žien v miestnosti. Vzala muža za ruky a odviedla ho do kuchynky, kde ho povyzliekala zo špinavých šiat a uložila do postele. Keď sa vrátila k žienkam, povedala: „ Ľen še šmejce, ja zvedava jakí vašo budu!“ a po týchto slovách sa aj ona rozosmiala.

„Našla mi ju, našla!“ Ozvala som sa, pretože som pri čistení kukurice, našla červenú. Vyskočila som ako zmyslu zbavená, lebo to znamenalo, že môžem ísť konečne spať. Na rozlúčku my suseda Helena uliala ešte pohárik na dobrú noc a s poďakovaním ma vyprevadila ku bráničke, od ktorej som sa už sama vybrala domov do postele, ku ktorej som nemala ďalekú cestu, lebo sme boli susedy. Ako bolo spomenuté už na začiatku, takéto zvyky boli u nás bežné. Pomáhali sme si, ako sa len dalo, lebo roboty bolo neúrekom. Aj keď je dnes stále čo robiť a v Čerhove má záhradu takmer každá rodina, od zvyklostí o akých sa píše v tomto príbehu sa už dávno upustilo.
 

Kontakt

Obecný úrad Čerhov
Ulica Dlhá 100
076 81 Čerhov

Tel./Fax: 056/679 3222

Starosta obce:
 
Ing. Jaroslav Bajužik 

>> Kde sa nachádzame <<

Naši partneri

SACR