Tradície
| „História je svedkom doby, dňom pravdy, životom pamiatky, majstrom života a hlásateľom uplynulých čias.“ (Marcus Tullius Cicero) A práve táto história nám odkrýva staré, zaprášené a časom zabudnuté príbehy našich starých mám a prababičiek, ktoré v súčasnej dobe nahradili nové výdobytky modernej techniky…počítače a internet, televízia (s čoraz väčším počtom možnosti sledovania programov), mobily, mp3 prehrávače atď. dnešným svetom panujú (po nociach) diskotéky, alkohol, drogy… Avšak v minulosti, vo svete keď nebol elektrický prúd, si ľudia krátili dlhé večery inými spôsobmi. Bežné bolo to, že hlava rodiny (vo väčšine prípadov to bol otec) zvolal večer všetkých členov svojej rodiny a ako opisovala jedna staršia obyvateľka Čerhova: „Pošidali me okolo mašiny. Na verchu buli 3 karičky, od najväčšej po najmenšu. Poslednu najmenšu ocec vybral“. Celá izba bolo nádherne osvetlená, čiže nepotrebovali ani sviečky a takýmto spôsobom sa zároveň šetrilo na olejových lampách. Deti si posadali okolo „maceri“ a otec začal rozprávať tie najrôznejšie príbehy, rozprávky, zážitky, ktoré im kedysi tak isto pred rokmi rozprávali jeho rodičia. Boli to nie len krásne fantazijné príbehy ale aj zážitky z vojny, z krutých čias kedy nebolo na chleba, kedy museli deň-noc pracovať ešte ako deti na poliach, aby si aspoň takýmto spôsobom zarobili na krajec chlebíka. Pre november bolo napríklad typické, že sa chodievalo na priadky. V jednej domácnosti sa zišlo množstvo ľudí všetkých vekových kategórií. Priadlo sa, spievalo, chlapci vymýšľali rôzne fígle ako dievčatám znepríjemniť prácu a zaujať ich všelijakými možnými spôsobmi. Napríklad im častokrát podpaľovali kloče na „kudzeľu“. Sedelo sa pri kolovrátkoch a keď niektorá „dzivka“ neprišla na priadky, čakal ju pre vtedajšiu dobu veľmi zaužívaný trest. Všetci prítomní „vžali harčky, pokryvky, varešky a chodzilo še buchac pod oblaky tej dzivky co neprišla“. Takto sa búchalo až dovtedy, kým nevyšla von a neponúkla s pálenkou. Týmto sa to však neskončilo, pretože aj napriek tomu, že už „zaplatila“ za svoju absenciu na priadkach, musela tam nedobrovoľne prísť. Priadky sa konali skoro celú zimu. Tradičné pre sobotňajšie večery bolo napríklad „parane piria“. Aj tu chlapci vystrájali dievčatám rôzne neplechy od výmyslu sveta. Napríklad fúkali dievčatám do peria, aby mali viac roboty a tak sa zdržali pri „parani“ dlhší čas. Na Viliju bolo, aj v dnešnej dobe je stále charakteristické veľké upratovanie. Avšak upustilo sa od takých zvyklostí ako je napríklad: „Dzivka v dome mušela pozamitac calu chyžu a šmece pozbirala na lopatku. Veckaj vyšla pred chyžu, ku kapurky a čekala s ktorej strany skorej zabreše dajaký pes. Ked čula brechac psa, rucila do tej strany šicko šmece z lopaty a na totu stranu še veckaj aj odala.“ Počas celej Vilije bola v dome nanosená slama. Takýmto spôsobom si pripomínali udalosť narodenia malého Ježiška. (ktorý sa taktiež narodil na slame a sene) V hornej časti našej dedinky sa nachádzajú dve studničky, s ktorými je spojené obrovské množstvo zážitkov, ktoré sa vynárajú v mysliach našich starších spoluobčanov. Nachádzajú sa pri gréckokatolíckom svätom chráme, kde sa chodievalo pravidelne spoločne ručne „rajbac“. Schádzali sa tu ženičky zo všetkých kútov Čerhova, spoločne prali a spievali. Nejako takto prebiehal život v Čerhove v časoch minulých. Keď mali ľudia iné priority a iné záujmy. Deň sa blížil ku koncu a tak isto bolo typické napríklad aj to, že si večer spestrili spievaním rôznych tradičných piesní. Takto sa pre Čerhovčanov končil takmer každý deň. Po namáhavej práci na poli, alebo okolo domu si takto spoločne sadli a rozprávali zážitky zo všedných dní. Ukončením dňa bola spoločná modlitba, po ktorej sa do mašiny opäť vložila posledná karička a zaľahlo sa spať. Výroba plachiet, plachcín, ucirakoch, košuľoch. „Zašali še konopy, poviazali še do malých snopkoch. Ponošili še do Roňvi, tam še močili tydzeň a veckaj še sušilo. Ta konopy pomekli a česali še. Česalo še na dva sposoby. Na ridko še česalo na mechy, plachty a plachciny a druhý raz še česalo na husto na uciraky a košuľky.“ Keďže v Roňve bola studené voda, mnoho žien ochorelo. Liečilo sa domácimi spôsobmi…napríklad pri bolestiach hrdla sa netrelo hrdlo maslom (tento spôsob využívali hlavne tí, ktorí mali doma kravy), šmaľcom. „Čopky še rozmascovali ručne s ucirakom, hustočku abo s vreckovku“. Ako bolo v minulosti známe, aj Čerhovčania mali svoju „pôrodnú babu“, ktorou bola Anna Rimárová (Rimarka). Bývala v dome, kde v dnešnej dobe býva Martin Boroš s rodinou. V tom dome bola taktiež pošta. Terajší Dom tradícií bol v dávnej minulosti stará škola, boli tu len 4 ročníky. Riaditeľom bol pán Šila. Jedným z učiteľov bol Vincent Kučera, ktorý perfektne ovládal hru na husliach. Na druhú svetovú vojnu si obyvatelia Čerhova spomínajú takto: „To, co še robilo vo švece sme znali z rozhlasu a zo školy. Po calym valale bulo kopu vojska. Vojaci nocovali po chyžoch, po žemy, ale mušeli me im nanošic slamy a chodzic okolo nich šumne, inšak še vyhražali, že nas zabiju.” Avšak aj vo vojne boli vojaci trestaní a to v prípade neuposlúchnutia rozkazu. Najprv na naše územie prichádzali Maďari, potom Nemci. Tí boli najhorší a najkrutejší. V dedine nebolo človeka, ktorý by sa ich nebál. Nesmelo sa im povedať „nie“. (napríklad kradli z domácností húsky, sliepky…) Neskôr prišli ruskí vojaci. Veľakrát sa stalo, že boli všetci doma pokope pri obede a začuli streľbu. Báli sa o svoje životy, pretože vojaci im vnikli do domu a povedali, aby pootvárali okná a schovali sa do pivníc alebo niekam do úkrytov, pretože sa bude strieľať. Ich jediným útočišťom a skrýšou boli pivnice. Tie rodiny, ktoré nemali pivnice utekali do susedov, ktorí ich prichýlili a takýmto spôsobom im zachránili životy. Život Čerhovčanov nebol vždy ľahký, prešli mnohými kritickými a ťažkými situáciami. Avšak ako hovorí Miroslav Schlesinger: „Minulosť už nezmeníme a budúcnosť je ešte len pred nami, preto sa musíme v plnej miere venovať práve tejto prítomnosti.“ Zozbierala a napísala Tatiana Kováčová |